Skoro dva roky mi trvalo kym sa mi podari opat “zabehnut” maratonsku vzdialenost. Na start som sa staval s obrovskym respektom a trochu aj so strachom. Obe veci mi pred dvoma rokmi chybali. Presne tu na Maratone Pohronskym Inovcom som pred dvoma rokmi bezal svoj prvy maraton. Mal som dobre natrenovane a bol som plny vasne k dlhym behom. Moja mysel bola na ne pripravena, telo ale nie. Inovecky maraton som zabehol v pohode a v ciely som mal chut bezat dalej. Uz vtedy som bol prihlaseny na strednu vzdialenost (69km) ultramaratonu 100 miles of Istria. Trenoval som naplno, behal 200km mesacne a Istriu som zvladol. Po Istrii ale moje koleno povedalo ze so mnou konci.
Trvalo asi rok kym som sa dal dokopy. Kazdy bezec ktory si presiel zranenim, ktore mu znemoznuje behat vie, ake je to hrozne zrazu nedokazat prebehnut jediny kilometer. Zrazu mi chybali priatelia ktorych poznam len z behov, chybala mi ta jedinecna atmosfera trailovych pretekov.
Koleno sa nakoniec zmierilo s mojim divnym konickom a mohol som znova trenovat. Bolo to trochu depresivne, lebo mi velmi chybala kondicka ktoru som mal vybudovanu. Telo si ale predsa nieco pamatalo a zacal som znova naberat stratenu vytrvalost. Koncom roka bol plan na prve mesiace 2018 jasny: 17. februara: Maraton Pohronskym Inovcom, 7. aprila: 67km na 100 miles of Istria.
Na starte som si ovedomoval ako moc som sa zmenil za dva roky. Predtym som sa desil zostat niekde na trati sam. Bal som sa tiez ze nezabehnem moj casovy ciel ktory som si vymyslel, alebo ze sa vobec nedostanem do ciela a budem sa hanbim pred ani neviem kym. Dnes ale nic. Hlava cista, uzivam si tu neopakovatelnu atmosferu pred dlhym horskym pretekom. Som pripraveny si to odbehnut sam pre seba a nic si nepotrebujem dokazovat. Nikdy tu nebolo tolko ludi a mna tesi ze tieto krasne preteky zacinaju byt viac popularne.
Po starte bezime par kilometrov v skupinach a raz za cas s niekym prehodim par slov. Od zaciatku ma nieco picha zospodu do chodidla. Snazim sa na to nemysliet, ale predsa takto nemozem bezat 40km. Tak po chvili zastavujem a vyzuvam sa. Davam dole ponozku a vidim ze mam v nohe zabodnuty kusok nejakej smietky (alebo co to bolo?). Vytiehnem si to a dalej bezim uplne sam.
Posledny rok sa tusim nebezal jediny krat po rovinke. No dobre, dva preteky v Bratislave, ale treningy som mal vyhradne v kopcoch. A teraz to dobre citim. Prvych 5km sa bezi skoro stale do kopca. A ja obieham jedneho bezca za druhym. Je to pre mna zvlastny pocit, lebo som bol zvyknuty na opak. Bezi sa mi super, idem si na pohodicku (caka ma 40km) a zacinam sa psychicky dostavat do absolutnej pohody. Najblizsich niekolko hodin nemusim nic, len si mozem bezat. Nemam ziadne ocakavanie, ani strachy. Toto sa mi na pretekoch asi este nestalo.
Vybehnem na prvu luku a zistujem ze je tu po kolena snehu v ktorom je vyslapany chodnik od rychlejsich bezcov. Takmer sa mi po tom neda bezat. Menim rytmus, lebo mi nesedi krok do vyslapanych kopcekov. Kazdym krokom sa mi prepadne noha pod sypkym snehom do nahodneho smeru. Som zvyknuty z lesa ze kazdy krok je iny, ale toto je uz dost neprijemne. Finalne stupanie na Inovec nieje ine. Nastastie sa roztrhala oblacnost a je krasne pocasie plne slnka a skoro vobec nefuka.
Na Inovec som vyliezol ani neviem ako a zmocnila sa ma euforia. Krasny zasnezeny les, zname miesta a pekne spomienky a prvy maraton. Taktiez som sa zacal tesit na to ze teraz pobezim niekolko kilometrov len z kopca a na konci ma caka obcerstvenie. Trochu ma trapili len dve veci. Zhorsilo sa pocasie. Vyrazne sa ochladilo a zacalo dost fukat. A nebezal som cez tajnu kontrolu ktoru som cakal este pred prvou obcerstvovackou. Bol som presvedceny o tom ze som nezabludil, ale nejak mi to nesedelo.
Na prvej obcerstvovacke bolo super! Na tychto dlhych behoch mam tieto momenty najradsej. Dobehnem k stanku kde je na stole kopa dobrot a traja ludia sa na mna vrhnu ze co vsetko potrebujem. Necham si naliat kolu a popri tom tlacim do hlavy chleba s uzasnou pomazankou. Dolievam si vodu do flias a uzivam si tu uzasnu atmosferu. Dobiehaju dalsi bezci a ja bezim dalej. Kusok trate teraz vedie po ceste, ale nechodia tadial skoro ziadne auta, tak je to v pohode. Nasleduje usek na ktory neviem ci sa mam tesit, alebo sa ho desit. 8km asfaltovej cesty na Velky Inovec, ktora bez prestavky stale len stupa a stupa hore. Rozhodnem sa ho poctivo bezat a ked pozeram na hodinky, tak mam tempo cca 7:10. Hovorim si ze to je dost slusne a ked tento kopec vybehnem takymto tempo tak budem neskutocny borec. Bezim, bezim, minuty ubiehaju a tempo pomaly klesa. Zaznam na Strave mi pride z tohoto useku velmi vtipny:
Moje tempo klesá
Posledny kilometer som uz kracal. Hore pri turistickom rozcestniku (ktory kamos vola “rozjebnicek”), sa traja stretavame pri druhej kontrole kde si musime s kliestami stiknut kontrolnu karticku. Pan ktory prisiel zarovno so mnou sa nas pyta po anglicky co je to “Tajna kontrola” na karticke, tak mu vysvetlujeme ze ani mi ju este nemame a bezime dalej.
Toto je 30. kilometer a pojde sa uz len relativne po rovine a z kopca. Vybiehame vsak na dalsiu luku, na ktorej je hlboky sneh a ja si prajem bezat radsej zasa do kopca. Uvedomujem si ale jednu vec: Cez tyzden som si bol kupit navleky k teniskam a funguju uzasne. Doteraz sa mi do tenisky nedostal ziadny sneh a ked si predstavim zeby som siel bez nich, uz by som sa urcite 3x vyzuval.
Blizime sa k najzradnejsiemu useku na orientaciu. Cesta pokracuje rovno, ale my musime odbocit doprava. Minuly rok tu viac ludi zabludilo. Sledujem skupinu predomnou ci odbocuju, a ked sa tam zoberiem ja, otacam sa ci niekomu netreba naznacit aby nezabludil. A zrazu pred sebou vidim tajnu kontrolu. 200–300 metrov predomnou stoly, auta, dobrovolnici. Zeby druha obcerstvovacka? Predstavim si teply caj, cokoladu, chleba, a ine mnamky. Bezim blizsie a je to tak. Vramci tajnej kontroli je dalsia obcerstvovacka. Najlepsi moment celych pretekov 😀 Vypijem tu pol litra tepleho caju, najem sa, pokecam s dobrovolnikmi a spokojny bezim dalej.
Nasleduje posledny usek s hlbokym snehom a moje nohy zacinaju byt dost unavene. Viem ze nieje dlhy, ale som rad ked vybehnem na upravenu cestu a viem ze ma caka finalny 5 kilometrovy zbeh do Novej Bane. Koleno ani naznak bolesti, tak si to trochu pustim rychlejsie a “uzivam” si zbeh. Nohy ma zacinaju poriadne palit a cela situacia mi pripomina moj vobec prvy trailovy beh na Behu Sulovskymi Skalami, kde som pri zbehoch krical nahlas od bolesti. Po niekolkych kilometroch nekonciaceho zbehu zacina asfalt v Novej Bani. Pri kazdom kroku citim akoby niekto udieral zo spodu na cestu s tazkym kladivom. Neviem si predstavit bezat cely maraton po takomto povrchu.
Posledny kilometer zacinam v hlave kalkulovat ci mi to vyjde vobec na maraton. Na starte som nejak haluzil s hodinkami a zapol som ich kusok neskor. Bolo by skoda kebyze mam workout na Strave len kusok pod maraton. Dobieham ku dveram skoly kde je ciel a hodinky ukazuju 42,18. Zastavujem hodinky, kracam dovnutra a smejem sa ake blbosti mi chodia po rozume ked dlho bezim.